V Holandsku sa mi začali miešať jazyky. Vetu som otvorila po slovensky a dokončila podľa toho, ktoré slovo sa prihlásilo prvé. Colombine to bavilo. Lu Cia tvrdila, že mi rozumie najlepšie vtedy, keď sa prestanem opravovať. Rozhodla som sa ju vyskúšať.
Ilustrovaná fikcia podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri vymyslené zastavenia z rôznych ciest, nie itinerár na jeden deň.
Za čiernym zábradlím prechádzala dlhá loď so sklenenou strechou. Chcela som niečo povedať o moste, no z úst mi vyšlo: „Pozri, the bridge, aký je…“ Zvyšok vety som nedokončila. Niekto na lodi zdvihol ruku a ja som mu automaticky zamávala. Colombine sa pridala. Lu Cia nás chvíľu sledovala s úsmevom, akoby sme práve viedli veľmi odborný rozhovor. Loď sa posúvala ďalej a vlnky rozbili odraz bieleho mosta. „Výborná výslovnosť,“ poznamenala Colombine. Pozrela som sa na svoju zdvihnutú dlaň. Tentoraz som na nej naozaj nemala čo opraviť.
V uličke v Middelburgu išla Colombine o pol kroka rýchlejšie než ja. Chcela som si pozrieť červenú lampu, okná, vežu — a pritom nestratiť niť rozhovoru. „Slow, prosím,“ vyletelo zo mňa. Chytila som ju zľahka za rukáv. Obrátila sa, zopakovala moje dve slová s dokonale vážnou tvárou a spomalila tak dôsledne, až som do nej skoro vrazila. Lu Cia sa rozosmiala prvá. Potom už sme sa smiali všetky. Kráčali sme tesnejšie pri sebe; dlažba nám určovala oveľa príjemnejšie tempo. Vetu som nakoniec nedopovedala. Colombine si ma aj tak počkala.
Pred červenými okenicami Colombine otvorila skicár. „Len chvíľku,“ požiadala nás. Lu Cia spojila ruky a postavila sa tak vážne, že by jej pristal aj pozlátený rám. Skúsila som ju napodobniť. Vydržala som asi tri sekundy. Kútik úst mi ušiel, potom druhý, a nakoniec som už iba sklonila hlavu a smiala sa do šatky. Colombine zdvihla oči ponad skicár. „Presne tak. Nehýb sa.“ To bola, samozrejme, úplne nesplniteľná požiadavka. Lu Cia sa stále tvárila slávnostne, ale ramená ju prezradili. Kresba napokon zachytila čosi oveľa presnejšie než naše poslušné pózovanie.
V Zandvoorte sme si vyzuli topánky. Piesok bol chladný a ja som pri prvom kroku vydala zvuk, ktorý sa nedal zaradiť do nijakého z mojich jazykov. Lu Cia sa na mňa pozrela. Colombine sa ani nepokúsila zachovať vážnu tvár. Čižmy som niesla v ruke a skúšala kráčať s dôstojnosťou ženy, ktorá toto všetko presne plánovala. Nevyšlo mi to. Smiali sme sa a za nami zostávali tri rady stôp, každá trochu iná. More bolo pred nami, topánky ďaleko od nôh a zápisník bezpečne v taške. Na túto chvíľu som nepotrebovala hľadať správne slovo.
„Rozumeli sme si aj tak.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
