V pamäti sa chorvátske leto neukladá podľa dátumov. Zostane dlaň na kameni, zelené svetlo medzi listami a pohľad vtáka, ktorý sa nikomu neospravedlňuje za vlastnú krásu. Mea si z niekoľkých ciest poskladala štyri také chvíle. V každej na okamih zabudla, kam vlastne išla.
Ilustrovaná fikcia podľa štyroch pôvodných fotografií z archívu Travel2City. Dubrovník, Trsteno, Lokrum a Poreč tu tvoria spomienkovú koláž, nie jednodňový itinerár. Mea je literárna postava; situácie a vnútorné monológy sú tvorivo doplnené.
Schody vyzerali zdola romanticky. V polovici výstupu už mali aj vlastný názor na Meinu kondíciu. Rozviazala si šatku, vyhrnula rukávy a položila dlaň na stenu. Kameň v tieni bol chladný; taký malý, úplne presvedčivý dôvod zostať stáť. Zhora prišlo cinknutie riadu a odkiaľsi vôňa obeda. Mea sa usmiala na svoj pôvodný plán vyjsť až hore bez zastavenia. Nikto ho nepoznal, takže sa dal veľmi elegantne upraviť. Kým znova vykročila, prstami si ešte raz prešla po stene. Toto si zo schodov zapamätá.
Medzi bambusmi sa svetlo zmenilo na zelené. Mea vošla o pár krokov hlbšie a prestala žmúriť. Z tašky vytiahla zápisník — konečne si niečo zapíše. Potom sa ním začala ovievať. Fungoval výborne, najmä zatvorený. Šatku priviazala k popruhu a nechala si na zátylok dopadnúť trochu pohyblivého tieňa. Listy nad ňou šušťali bez akejkoľvek potreby niečo vysvetliť. Na čistú stranu dnes nič nepribudlo. Keď zápisník odkladala, všimla si medzi listami drobný záblesk slnka a ešte chvíľu ho sledovala. Vlastne mala celkom plný program.
Páv stál na kameni, akoby si ho objednal aj s výhľadom. Modrý krk, zelené perie, dokonalá neochota ponáhľať sa. Mea sa zastavila v slušnej vzdialenosti. Na vlastné šaty bola dnes celkom hrdá, ale konkurencia prišla pripravená. Zastrčila si prameň vlasov za ucho. Páv otočil hlavu len natoľko, aby bolo jasné, že si ju všimol, a potom sa opäť venoval vode. Žiadne rozprestreté perie, žiadne predstavenie na požiadanie. Mea sa potichu zasmiala. Ešte chvíľu stáli vedľa seba, každý vo svojom kúsku priestoru. Keď odchádzala, mala o čosi rovnejší chrbát.
V prístave sa stožiare naťahovali do neba a ich odrazy sa vo vode jemne krivili. Mea sa oprela pohľadom o jednu z tých čiar. Zápisník zostal zatvorený pod pazuchou; šatku mala voľne prehodenú cez predlaktia. Vzduch už od nej nič nechcel. Za chrbtom prešiel pár a na chvíľu sa ozval smiech, potom zasa len voda pri lodiach. Vybavila sa jej chladná stena, bambus aj páv s jeho bezchybným sebavedomím. Z každej cesty jej zostalo niečo, čo sa nedalo kúpiť. Postála ešte, kým sa najbližší odraz rozvlnil a opäť poskladal. Potom sa pomaly vybrala ďalej.
„Ešte nemusím ísť.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
