„Len na päť minút,“ povedala Colombine. Mea prikývla a Lu Cia sa usmiala spôsobom, ktorý naznačoval skúsenosť. V Čiernej Hore sa ich malé prestávky zbierali samy: pri vode, pri moste, v tieni starého stromu. Nikam im neušiel spoj. Iba predstava, že sa všetko pekné zmestí do plánu.
Vymyslené spoločné putovanie Mea Zen, Colombine MichelangeLove a Lu Cia podľa štyroch pôvodných fotografií Travel2City. Kotor, Rijeka Crnojevića, Bar a Sveti Stefan tvoria voľnú príbehovú koláž, nie presný záznam jednej cesty ani jednodňový itinerár.
Mea sa pozrela na hodinky. Nie netrpezlivo — skôr zo zvedavosti, čo si o ich zastávke myslí prístroj. Colombine mala skicár stále zatvorený, zato očami už prešla polovicu kamenného múru. „Päť minút od chvíle, keď začnem kresliť,“ spresnila. Lu Cia sa oprela o zábradlie. „Čiže ešte máme čas.“ Pod hradbami sa hýbali zelené odrazy a každý kúsok svetla vyzeral ako dôvod na malé zdržanie. Mea spustila ruku s hodinkami a postavila sa vedľa nich. „Dobre. Ale pri ďalšej zastávke rozhodujem ja.“ Colombine sa na ňu usmiala. Obe už tušili, ako to dopadne.
Most bol krátky. Prešli by ho za chvíľu, keby sa Mea už na nábreží nezastavila a nepozrela na vodu. Oblúk pokračoval aj pod hladinou; pri najmenšom pohybe vody sa jeho druhá polovica rozpadala na drobné kúsky. „Takže?“ ozvala sa Colombine. Mea položila dlaň na kamenný múrik. „Rozhodla som sa, že ešte nejdeme.“ Lu Cia, ktorá už spravila krok dopredu, sa obrátila s dokonale vážnou tvárou. „Odvážne rozhodnutie. Podporujem.“ Všetky tri sa rozosmiali. Zápisník zostal zatvorený. Tentoraz stačilo, že sa dívali na to isté, každá trochu inak.
„Tu má lakeť,“ povedala Lu Cia a ukázala na záhyb v kmeni. Mea naklonila hlavu. Videla ho tiež. O kúsok vyššie bol možno nos, možno len tieň; strom si nechával možnosti otvorené. Colombine pritlačila skicár k sebe a zasmiala sa. „Keby som ho nakreslila presne, povedali by, že som si vymýšľala.“ Chvíľu skúšali v spletitej kôre nájsť tú istú postavu. Nedohodli sa, ale ani jednej to neprekážalo. Ostali na chodníku vedľa seba a po šatách im putovali svetlé škvrny. Keď Mea navrhla odchod, Lu Cia zdvihla prst. „Počkajte. Teraz som našla druhý lakeť.“
„Takému modelu nemôžeš povedať, nech stojí rovno.“
Pri výhľade na Sveti Stefan už nikto čas nenavrhoval. Červené strechy sa tiesnili nad vodou, záliv sa stáčal k pobrežiu a vietor Meinu šatku občas posunul k Colombine. Tá ju jedným prstom pridržala, potom sa plecom zľahka dotkla Meinho pleca. Lu Cia sa pozrela na obe. „Teraz by sa nám zišla fotka.“ „Ale kto ju urobí?“ spýtala sa Mea. Na chvíľu nastalo ticho a potom sa zasmiali: zasa ďalší výborný dôvod zostať. Žiadna sa nepohla po fotoaparát. Ostali stáť, kým sa svetlo na vode zmenilo a ich rozhovor sa bez námahy obrátil k ďalšej ceste.
„Toto si zapamätáme aj bez odpočítavania.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
