Do Talianska som si priniesla zápisník a trochu prehnanú predstavu o tom, ako pekne v ňom budem kresliť. Prvá čiara mi nevyšla. Nechala som ju tam — najprv z pohodlnosti, neskôr zo zvedavosti. Chcela som vedieť, čo sa z nej ešte môže stať.
Ilustrovaná fikcia podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri zastavenia z rôznych miest, nie itinerár na jeden deň.
Zlaté čalúnenie gondoly bolo mäkšie, než som čakala. Pohodlne som sa usadila, upravila si šaty na kolenách a otvorila zápisník. Predo mnou sa v tehlovej stene dvíhal oblúk. Stačilo ho preniesť na papier. Lenže práve vtedy sa loď pohla a moje pero s ňou. Namiesto oblúka vznikla zvlnená čiara, akoby sa aj ona chcela previezť. Chvíľu som na ňu pozerala s dôležitou tvárou. Potom som sa rozosmiala. Voda sa mi trblietala na rukáve a okraj šatky visel cez operadlo. Na opravu by som potrebovala pokojnejšiu loď. Táto sa mi však páčila.
Vo Florencii som sa zastavila pred portálom takým prepracovaným, že môj zápisník náhle pôsobil veľmi skromne. Každý oblúk ukrýval ďalší a medzi nimi sa tiesnili drobné postavy, ornamenty a tiene. Pero som zdvihla do vzduchu a skúsila sledovať iba jednu líniu. Bez papiera. Ruka ju zvládla prekvapivo ľahko. Možno jej pomohlo, že tentoraz nemala čo pokaziť. Prameň vlasov mi spadol cez líce; nechala som ho tak a dokončila pohyb. Potom som otvorila zápisník na benátskej strane. Tá moja krivá čiara už vyzerala trochu menej osamelo.
„Najľahšie sa mi kreslilo tam, kde nezostávala stopa.“
V Ríme som sa pristihla, že do kresby dopĺňam veci, ktoré predo mnou vôbec neboli. Za stĺpy som v mysli pristavovala múry a nad ne pokladala strechu. Akoby som si bez dokončenej budovy nevedela poradiť. Lenže medzi kameňmi bolo vidieť oblohu. Mraky sa pohybovali a celý obraz sa s nimi pomaly menil. Zatvorila som zápisník. Prešla som ešte kúsok po chodníku a obzrela sa cez plece. Takto sa mi to páčilo viac. Netušila som, ako by vyzerala moja dokonalá rekonštrukcia. Tento výhľad som mala priamo pred sebou.
Pri Garde som našla miesto, kde sa dalo sedieť a nič od jazera nechcieť. Preložila som si členky, šatku nechala voľne na pleci a zápisník položila na kolená. Hory sa v diaľke strácali jedna za druhou. Malá plachetnica vyzerala ako zabudnutá bodka. Otvorila som prvú kresbu. Benátska čiara bola stále rovnako krivá, no teraz som v nej videla aj florentský oblúk, medzeru medzi stĺpmi a kúsok tejto hladiny. Pero sa zastavilo nad papierom. Nič som nepridala. Zápisník som ešte chvíľu nechala otvorený — tentoraz preto, že sa mi páčilo, čo v ňom už bolo.
„Nemusela byť rovná. Stačilo, že bola moja.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
