V zápisníku som mala zoznam miest a pri každom kúsok voľného papiera. Myslela som si, že ho postupne zaplním: čo som videla, čo som cítila, na čo nechcem zabudnúť. Čierna Hora však mala inú predstavu. Najprv mi vzala prvú vetu. Potom aj chuť hľadať druhú.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia a ročné obdobia; nejde o itinerár na jeden deň. Postava, príhody a pozorovanie búrky z interiéru sú tvorivou interpretáciou.
Pri Ostrogu som otvorila zápisník ešte skôr, než som sa poriadne rozhliadla. Biela stena vystupovala zo skaly a pod chodníkom sa údolie strácalo v hmle. Napísala som dátum. Potom som držala ceruzku nad papierom tak dlho, až som si všimla vlastné dýchanie. Ľudia prechádzali potichu; niekto si napravil kabát, niekto sa zastavil pri stene. Odstúpila som z cesty a zápisník si pritlačila k hrudi. Prvú vetu som nepotrebovala. Potrebovala som sa konečne pozrieť hore.
Pri mori sa obloha zatiahla tak rýchlo, že slová „príjemný vánok“ vyzerali v zápisníku ako zlý vtip. Zo sucha za zatvoreným oknom som sledovala tmavý lievik nad vodou. Šálka mi zohrievala dlane a na skle sa drobné kvapky spájali do dlhších čiar. Prvý raz som nemala chuť prírodu nejako pekne opísať. Stačilo ju vidieť. Zápisník ležal zatvorený vedľa mňa a jeho pokojná béžová obálka pôsobila uprostred toho divadla takmer komicky. Vonku mala hlavné slovo obloha. Ja som si zatiaľ odpila.
V Podgorici ma zastavil malý kamenný most. Medzi stromami ho bolo sotva vidieť a svetlo dopadalo na skaly pod ním v nepravidelných škvrnách. Sadla som si bokom na suchý kameň. Z tašky som vytiahla zápisník, potom som si to rozmyslela a vytiahla jablko. Bolo trochu otlačené, no chutilo výborne. Po búrkovom divadle mi toto malé popoludnie pripadalo prekvapivo vzácne. Neudialo sa nič, čo by si žiadalo veľký nadpis. Pod nohami šušťalo lístie, nad vodou sa nakláňali konáre a ja som dojedla aj tú otlačenú polovicu.
Vo Virpazare stáli člny tak nehybne, až sa zdalo, že ich držia vlastné odrazy. Holé konáre sa v pokojnej vode opakovali obrátene a breh voňal chladom a vlhkým lístím. Prehodila som si kabát cez plecia a otvorila zápisník. Za dátumami zostalo viac miesta, než som plánovala. Kedysi by ma to možno mrzelo. Teraz som medzi stránky vložila ceruzku a zavrela ho bez jedinej novej vety. Chvíľu som pozorovala jemné pohupovanie najbližšieho člna. Vedela som presne, kde som. Papier to tentoraz nemusel dosvedčiť.
„Pamätám si. Aj bez poznámky.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
