Colombine vyhlásila, že tentoraz budeme venovať pozornosť veľkým veciam. Hradbám, dejinám, panorámam. Lu Cia prikývla tak vážne, až som začala tušiť problém. Ja som si upravila šatku a rozhodla sa, že veľkosť zážitkov budeme merať až po návrate.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postavy, dialógy a pozorovacie stanovištia sú tvorivou interpretáciou.
Dubrovnícke hradby sa pred nami dvíhali tak vysoko, že Colombine stačilo natiahnuť ruku a tváriť sa, akoby ich osobne objednala. „Vidíte? Presne toto som mala na mysli.“ Kameň žiaril v slnku, nad vežou bolo modré nebo a ja som na chvíľu zabudla, čo som chcela povedať. Lu Cia si pritlačila zápisník k hrudi. „Mám začať novú stranu?“ „Aspoň dve,“ povedala Colombine. Usmiala som sa. Výlet ešte len začínal a už nám hrozilo, že budeme potrebovať väčší papier.
„Veľké veci sme našli. Teraz ich dostať do zápisníka.“
V Trstene nás obklopili vysoké bambusové steblá. Svetlo medzi nimi kreslilo prúžky a ja som zdvihla hlavu, aby som dovidela až ku korunám. „Nehýb sa,“ povedala Colombine. Z vlasov mi opatrne vybrala drobný lístok a ukázala ho na prste. Lu Cia sa rozosmiala. „Našla si si suvenír.“ „On si našiel mňa,“ opravila som ju. Colombine list slávnostne predstavila, akoby to bola ďalšia dubrovnícka veža. „Najmenšia atrakcia dňa.“ Pod vysokými bambusmi sme stáli tri dospelé ženy a obdivovali jeden celkom obyčajný lístok. Chvíľu sa nám nikam nechcelo.
Z vody sa strechy Korčuly poskladali do pokojného obrazu. Nad stromami stála zvonica, pod domami kamenný múr a medzi nami sa leskla hladina. Opreli sme sa o zábradlie loďky. „Tak čo,“ spýtala sa Colombine, „toto už obstojí aj vedľa nášho lístka?“ Lu Cia privrela jedno oko, akoby porovnávala dve umelecké diela. „Úplne iná kategória.“ Ukázala som na vežu a potom na jej zápisník. „Daj im každému vlastnú stranu.“ Colombine spokojne prikývla. Nemuseli sme rozhodnúť, či je krajší veľký výhľad alebo drobnosť z vlasov. Na našej ceste bolo miesto pre oboje.
Na Pelješaci sa obloha rozžiarila oranžovou a ružovou. Sadli sme si na nízky múrik a Lu Cia nechala zápisník zatvorený na kolenách. Colombine sa naklonila dopredu. „Dobre. Toto je naozaj veľkolepé.“ Chvíľu sme len sledovali, ako sa farby menia nad tmavými kopcami. Potom Lu Cia potichu poznamenala: „A lístok má v zápisníku najlepšie miesto. Nemusí čakať, kým ho nakreslím.“ Smiech sa nám vrátil ako starý známy. Pritiahla som si šatku a pozrela na obe. Raz si možno pomýlime poradie zastavení. Tento večer a tú vetu asi nie.
„Najmenší suvenír mal vlastnú stranu.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
