Kúpila som si malý zápisník a rozhodla sa, že doň Portugalsko nakreslím. Nie celé, samozrejme. Jeden konár, jednu uličku, zopár pekných detailov. Predstavovala som si jemné čiary a nenútenú eleganciu. Moja pravá ruka o tejto dohode zrejme nevedela.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postava, príhody a svetelná atmosféra sú tvorivou interpretáciou.
Pred bielou stenou paláca rozprestieral strom holé konáre ako veľké, trochu strapaté písmo. Sadla som si a vybrala ten najjednoduchší. Na papieri sa okamžite zmenil na niečo medzi vidličkou a vystrašeným pavúkom. Pozrela som na strom. Potom na zápisník. Strom vyzeral celkom spokojne. Skúsila som čiaru opraviť, čím som pavúkovi pridala ďalšiu nohu. Nakoniec som sa rozosmiala. Všetko okolo mňa pôsobilo tak samozrejmo krásne, až bolo oslobodzujúce vyrobiť uprostred toho jednu poriadnu čmáranicu.
V Óbidose som si vybrala uličku. Biele steny, modrý okraj, kvetináče a kamene pod nohami: tentoraz predsa stačí zopár čiar. Zastala som bokom, otvorila zápisník a práve vtedy mi vánok nadvihol koniec šatky. Zatočil sa vo vzduchu oveľa krajšie než čokoľvek, čo som zatiaľ nakreslila. Ceruzka mi ušla a cez nový obrázok prebehla krivka. Už som siahala po gume, keď som si všimla, že sa ulička zatáča podobne. Nechala som ju tam. Vietor zjavne pracoval rýchlo a bez opráv.
Pred portálom v Batalhe som ceruzku zdvihla už len zo zvyku. Oblúky sa vetvili, stáčali a mizli v ďalších drobných ozdobách. Každý detail ponúkal desať ďalších a ja som mala v zápisníku sotva miesto na desiatu. Chvíľu som sa pokúšala vybrať, kde začnem. Potom som ho zatvorila. Oprela som si ho o pás, zaklonila hlavu a jednoducho sa pozerala. Kameň sa nemusel zmestiť na moju stránku. Ani ja som tu nemusela nič odovzdať. Ceruzka si mohla dať prestávku; oči práve dostali celú zmenu.
V Coimbre rozkvitla stena. Na kachličkách sa krútili stonky, malé stromy a ozdoby, ktoré by ma ešte v Sintre prinútili hľadať pravítko. Teraz som priložila koniec šatky k otvorenému zápisníku. Modré kvety na látke, kvety na stene a môj nepodarený konár si zrazu celkom rozumeli. Pridala som mu pár lístkov. Pavúk sa tým definitívne stal rastlinou. Namiesto ďalšej opravy som sa pod kresbu podpísala. Nebola presná, ale pri pohľade na ňu som si vybavila teplý kameň, vietor aj vlastný smiech. Na taký malý papier to bolo celkom dosť.
„Nie je to presná kópia. Je to moja spomienka.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
