„Keby sme si mohli vybrať jedny dvere, ktoré by to boli?“ spýtala sa Colombine. Lu Cia si pritiahla zápisník k sebe, akoby sme práve dostali celkom vážnu úlohu. Ja som sa pozrela na naše tašky. „Dobre. Ale kľúče máme len od izby.“ To našu novú hru vôbec nezastavilo.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postavy, rozhovory a svetelná atmosféra sú tvorivou interpretáciou.
V Brugách sme našli malé modré dvere vtlačené medzi vysoké múry. Pod nimi bolo zopár schodov a hneď potom voda. Colombine ich z opačného brehu vyhlásila za svoju prvú voľbu. „Praktické. Návšteva príde rovno loďou.“ Lu Cia sa naklonila cez parapet, aby lepšie videla. „A keď zabudneš kľúč?“ Colombine sa zamyslela len na okamih. „Počkáš na príliv dobrých nápadov.“ Pozrela som sa na svoje čižmy a radšej zostala pri obdivovaní. Tie dvere si mohli ponechať svoje tajomstvo. Náš smiech sa k nim aj tak dostal cez vodu.
V Gente sme pohľadom vystúpili po kamennej fasáde až k vežiam. Okrúhle okno nad nami vyzeralo ako oko, ktoré si prišlo prezrieť tri zvedavé návštevníčky. Colombine zdvihla bradu o kúsok vyššie. „Tak. Toto už vyzerá ako poriadna adresa.“ Ja som cítila, ako sa mi šatka posúva po pleci, a stále som sa nevedela prestať pozerať nahor. Lu Cia sa na nás usmiala: „Ak budeme vyberať podľa výšky, večer si neotočíme krk.“ Spustili sme hlavy takmer naraz. Naše veľké očakávania si práve vypýtali malú prestávku.
„Najvyššie nemusí znamenať najlepšie pre náš krk.“
Pred vyrezávaným portálom v Antverpách si Colombine upravila golier. Kamenné postavy nad nami mali toľko dôstojnosti, že zrazu aj naše obyčajné postávanie pôsobilo slávnostne. „Máme ohlásenú návštevu?“ spýtala som sa. „Samozrejme,“ odvetila s vážnou tvárou. „Tri dámy. Bez objednania.“ Lu Cia sa rozosmiala skôr, než stihla čokoľvek zapísať. Ťažké drevené dvere zostali zatvorené. Nikam sme sa netlačili; úplne nám stačilo stáť pod tým oblúkom a chvíľu predstierať, že sme prišli na veľmi dôležité stretnutie. Vlastne sme na jednom už boli.
V Bokrijku stála pri ceste malá biela kaplnka so zelenými dverami. Za dreveným plotom sa zelenala tráva a medzi domami sa strácala prašná cesta. „Tak ktoré vyhrali?“ spýtala sa Lu Cia. Ešte raz som sa obzrela na malé dvere a potom na voľnú cestu pred nami. „Asi tieto,“ povedala som a vykročila. Colombine sa pozrela smerom, ktorým som ukázala. „Ale tam nie sú žiadne dvere.“ „Presne.“ Lu Cia zavrela zápisník bez vyhlásenia výsledkov. Chvíľu sme kráčali len tak vedľa seba. Potom sa Colombine spýtala, či by sa predsa len nedali nájsť jedny, za ktorými podávajú kávu.
„Tu môžeme ísť všetky tri naraz.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
