Na tento výlet som si pripravila jedno spoľahlivé slovo: bonjour. Malo otvárať rozhovory, dvere a možno aj zopár úsmevov. Čo poviem potom, som nechávala na okolnosti. Bola to jazyková výbava odvážna svojou úspornosťou.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postava, rozhovory a svetelná atmosféra sú tvorivou interpretáciou.
V Antibes malo more vlastný rám. Vysoké oblúkové okno ho rozdelilo na kúsok modrej oblohy a ešte modrejšiu vodu. Položila som dlaň na kamenný parapet a potichu skúsila: „Bonjour.“ More sa nijako neurazilo. Drobné plachty pokračovali vo svojej práci a slnko mi prešlo po líci. Bola to ideálna prvá konverzácia: nikto ma neopravoval a odpoveď nevyžadovala slovník. Zopakovala som pozdrav už o čosi smelšie. Potom som sa usmiala sama nad sebou. Na cestách sa človek niekedy potrebuje najprv prihovoriť oknu.
Vo Vence sa domy ukladali jeden nad druhý, akoby sa všetky chceli dostať do záberu. Medzi strechami stáli palmy a ja som pri pohľade nahor úplne zabudla sledovať, či ma niekto počuje. „Bonjour,“ povedala som len tak, pre radosť. Z miesta, ktoré som nevidela, prišla odpoveď: „Bonjour, madame!“ Otočila som hlavu, no nikoho som nenašla. Pozdrav zostal visieť medzi domami. Nevedela som, komu patrí, a predsa bol na chvíľu môj. Zrazu som sa už necítila ako návštevníčka, ktorá stojí bokom od celého mesta.
Pri kaviarni v Hyères som už svoje bonjour vyslovila s takou istotou, že po ňom nasledovala celá rýchla veta. Až vtedy som odhalila slabinu svojho systému. Vedela som rozhovor otvoriť, ale ešte som si nekúpila návod na jeho pokračovanie. Rozosmiala som sa, ukázala na kávu a skúsila slušne poprosiť o pomalšie tempo. Úsmev z druhej strany mi povedal, že je všetko v poriadku. O chvíľu predo mnou stála malá šálka. Moja francúzština sa veľmi nerozrástla. Zato odvaha si práve prisunula vlastnú stoličku.
„Kávu som zvládla. Konverzáciu sme zvládli spolu.“
Pri Saint-Tropez prešla po modrej vode malá rybárska loď. Biely bok mal tenký červený pás a za kormou zostávala svetlá stopa. Na palube ktosi zdvihol ruku. Možno zdravil niekoho za mnou. Pre istotu som sa obzrela, ale nikto tam nebol. Tak som zdvihla svoju. Ten druhý pozdrav bol už celkom zreteľný a ja som sa rozosmiala. Nemusela som vysloviť ani jediné slovo. Loď pokračovala ďalej, úsmev zostal. Moje starostlivo pripravené bonjour ma doviedlo až k rozhovoru, v ktorom ho napokon vôbec nebolo treba.
„Tento pozdrav nepotreboval preklad.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
