„Skúsme sa na chvíľu iba dívať,“ navrhla Colombine. „Bez rozprávania.“ Lu Cia prikývla. Ja tiež, hoci som už mala dve otázky. Bol to krásny plán: tri ženy, veľká krajina a trocha ticha. Nikto zatiaľ nepovedal, kto z nás bude to ticho strážiť.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postavy, rozhovory a svetelná atmosféra sú tvorivou interpretáciou.
Pred Perastom ležali na vode dva malé ostrovy. Jeden mal tmavé cyprusy, druhý svetlú kupolu. Colombine zavrela zápisník, akoby tým uzavrela aj celú našu poradu. „Odteraz.“ Chvíľu sme všetky tri poctivo pozerali. Potom som sa nadýchla. „A keď niektorá uvidí niečo pekné?“ Lu Cia sa na mňa otočila. „Mea, na to sa práve pozeráme.“ Colombine bez slova zdvihla obočie. Prvý pokus bol ukončený z technických príčin: pravidlá očividne potrebovali doplniť. Ostrovy zostali pokojne na svojich miestach. Mali v tom oveľa viac praxe.
Na Lovćene sme si sadli pred hory, ktoré sa strácali jedna za druhou. Tu by to mohlo vyjsť. Ruky na kolená, zápisník zatvorený, ústa tiež. Vydržali sme tak dlho, až som sa začala cítiť podozrivo vzorne. Colombine sa ku mne trochu naklonila. „Len si predstav, koľko komentárov teraz nepovieme.“ Stisla som pery. Lu Cia sa usilovala tváriť prísne, ale pri kútiku úst ju prezradil úsmev. Rozosmiali sme sa všetky naraz. Druhý pokus sme zapísali ako úspešné spoločné pozorovanie hôr s krátkou zvukovou prílohou.
Pri Skadarskom jazere sme rozložili deku a nechali pohľady putovať ponad pásy rastlín k horám. Konečne sme mlčali celkom prirodzene. Žiadne sústredené pery, žiadne tajné počítanie. Potom sa ozvalo tiché, veľmi rozhodné zaškvŕkanie. Lu Cia sa pozrela na nás a pokojne povedala: „To som nebola ja. Žalúdok pravidlá nepodpísal.“ Colombine otvorila papierové vrecko s pečivom. Podala mi jeden kúsok a ja som ho prijala ako oficiálnu výnimku. Tretí pokus sme prerušili na občerstvenie. Výhľad nám ho zatiaľ podržal.
Pri moste cez Taru som už vedela, že štvrtý pokus neprežije ani prvý pohľad. Oblúky sa niesli ponad zalesnenú hĺbku a každá z nás si všimla niečo iné. Colombine rytmus mosta. Lu Cia farby svahov. Ja to, ako dobre mi je medzi nimi. „Tak ešte raz?“ spýtala sa Colombine, no zápisník už ani neotvorila. „Radšej mi povedzte, čo vidíte,“ navrhla som. Odpovedali obe naraz. Smiech nám preskočil z jednej na druhú a súťaž sa skončila bez víťazky. Na cestu späť sme si nechali ticho, ak by sme ho náhodou potrebovali.
„Krajina mala výhľad. My sme mali jedna druhú.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
