Štyri výhľady a jedna nedokončená veta
V tejto vymyslenej verzii dňa som si nekúpila žiadny veľkolepý suvenír. Stačila pohľadnica. Na druhom brehu stáli veže dokonale pokojne, zatiaľ čo ich odrazy odmietali spolupracovať. Napísala som „Škoda, že tu nie si…“ a zastala. Veta už znela požičane.
Otvoriť fotografiu v archíve
Palmy vytvárali pohyblivé strapce tieňa. Sadla som si pod ne a skúsila to znova: „Svetlo je tu…“ Ďalší nedokončený riadok. Vietor nadvihol kartičku a ja som ju zachytila o koleno. Možno prídu tie správne slová, keď prestanem s výhľadom robiť rozhovor.
Otvoriť fotografiu v archíve
Pod hodinovou vežou akoby mal každý namierené niekam. Skontrolovala som čas, hoci som s nikým nebola dohodnutá. Potom som pohľadnicu obrátila. Na prázdnu stranu som nakreslila krivý kruh namiesto hodín. O mojom popoludní povedal viac než úhľadné vety na druhej strane.
Otvoriť fotografiu v archíve
Pri okrúhlej kamennej pevnosti som konečne našla svoju vetu: „Dnes som mala čas pozerať sa.“ Raz som si ju prečítala, zasunula kartičku do zápisníka a nechala si ju. Na odoslanie budú ďalšie pohľadnice. Táto mohla čakať medzi stránkami, kým budem potrebovať pripomenutie.
Otvoriť fotografiu v archíve
