Vo vrecku kabáta našla Mea zložený papierik. Bol na ňom starý zoznam vecí, ktoré bolo treba stihnúť. Niektoré už dávno vybavila, pri ostatných si ani nepamätala, prečo sa tak ponáhľali. Obrátila papier na čistú stranu. Tá vyzerala na výlet vhodnejšie.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Zastavenia tvoria koláž samostatných ciest a dní, nie jednodňový itinerár. Postavy, rozhovory, oblečenie, činnosti a časť svetelnej atmosféry sú tvorivou interpretáciou.
Na trnavskej dlažbe Mea rozložila papierik, akoby v ňom bola mapa. Nebola. Bol to zoznam, ktorého najdôležitejšia vlastnosť spočívala v tom, že už nemusel rozhodovať o tomto popoludní. Pred žltou fasádou sa zastavila a nechala okolo seba prejsť ľudí, ktorí vedeli, kam idú. Potom papier zložila čistou stranou von a schovala ho do vrecka. Na cestu si nechala jednu úlohu: všimnúť si niečo, okolo čoho by inak prešla.
Banská Štiavnica · Na širokom chodníku pod vrcholom
Pri Štiavnici viedol svetlý chodník priamo hore. Z diaľky to vyzeralo ako veľmi stručný plán. Mea však na jeho dolnom úseku objavila niekoľko dôvodov, prečo sa neponáhľať: farbu trávy, líniu kopcov a vietor, ktorý jej s úplnou samozrejmosťou upravoval účes. Zastavila sa s rukami vo vreckách. Vrchol nikam neodchádzal. Keby si z tohto miesta odniesla iba pohľad, aj tak by si odniesla viac, než mala pri príchode.
Tatry sa ukázali za pásom lesa tak jasne, až Mea na chvíľu zabudla otvoriť zápisník. Sedela na lavičke v podhorí, dobre zabalená do kabáta, a sledovala biele línie nad tmavými stromami. Nemala v pláne výstup. Dnes jej stačilo vidieť, ako sa hora zmestí do pohľadu a pritom ho celkom zaplní. Zápisník zostal na kolenách. Prstom prešla po jeho zatvorenom obale, akoby aj jemu chcela oznámiť, že má voľno.
Pod bratislavským mostom mala Mea pocit, že mesto už zasa vie presne, koľko je hodín. Električky, kroky aj vzdialené autá mali vlastné tempo. Ona si však vo vreckách niesla trnavské svetlo, štiavnický vietor a tatranské ticho. Papierik tam bol tiež. Keď ho neskôr doma rozložila, na čistú stranu napísala jedinú vetu: občas možno vyjsť von aj bez vybavovania. Potom položila pero a uvarila si čaj. Na pondelok jej z tej nedele ešte trochu zostalo.
„Toto si do vrecka nechám.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
