Colombine mala v zbierke veľa výhľadov, veľa detailov a podozrivo málo seba. Mea si to všimla pri prezeraní záberov. Lu Cia prikývla tak rýchlo, akoby na túto poznámku už dávno čakala. Na ďalšie zastavenie preto nepribudol nový cieľ. Zmenilo sa iba rozdelenie úloh.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Zastavenia tvoria koláž samostatných ciest a dní, nie jednodňový itinerár. Postavy, rozhovory, oblečenie, činnosti a časť svetelnej atmosféry sú tvorivou interpretáciou.
Colombine už mala vybraný výhľad, keď Mea ukázala na prázdne miesto vedľa Lu Cie. „Tam.“ Colombine sa obzrela, či za ňou nestojí niekto ďalší. „Ty,“ spresnila Mea. Fotoaparát jej zostal pri páse a tvár sa zmenila na tú zvláštnu zmes pobavenia a neistoty, ktorú mala inokedy pri kreslení cudzieho úsmevu. Lu Cia urobila pol kroka nabok. V prístave za nimi bolo miesta pre desiatky lodí. Pre jednu kamarátku sa teda určite nájde tiež.
Pri kamennom múre v Antibes sa úlohy konečne vymenili. Mea držala fotoaparát a Colombine sa snažila tváriť prirodzene s takou usilovnosťou, že Lu Cia začala prehĺtať smiech. „Čo mám robiť s rukami?“ spýtala sa Colombine. „To, čo robia aj bez dozoru,“ povedala Mea. Ruky skončili vo vreckách. Plecia klesli. Lu Cia sa už neudržala a práve vtedy Mea stlačila spúšť. Prvá fotografia vyšla trochu nakrivo. Colombine si ju chcela nechať.
Na Cap Ferrat našla Colombine konečne vzor dokonalej nehybnosti: tváre v kamennom reliéfe. Skúsila ich výraz napodobniť. Bradu trochu vyššie, pohľad do diaľky, žiadna zbytočná emócia. Lu Cia to vydržala približne sekundu. Mea spustila fotoaparát, pretože cez vlastný smiech nedokázala udržať záber. Kamenné tváre za nimi zostali vážne a tým celú situáciu iba zhoršovali. „Dobre,“ vzdala sa Colombine, „túto profesiu prenechám odborníkom.“ Na ďalší záber už nemusela nič hrať.
V Nice si sadli vedľa seba a začali prechádzať fotografie. Jedna bola neostrá, na druhej Lu Cia práve niečo hovorila a na tretej Colombine vôbec nestihla zaujať správny výraz. Pri tej sa všetky zastavili. „Tú nemaž,“ povedala Colombine. Mea sa na ňu pozrela ponad fotoaparát. „Ani som sa nechystala.“ Za múrikom sa more pokojne posúvalo k brehu a späť. Na malej obrazovke bola kamarátka, ktorá na chvíľu zabudla, že ju niekto fotografuje.
„Táto som ja. Tú si necháme.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
