Pri jazere bolo tak príjemne ticho, že Mea dostala chuť vymyslieť tichú hru. Jedna veta, dva šepoty a na konci kontrola výsledku. Colombine súhlasila okamžite. Lu Cia sa tvárila dôveryhodne, čo podľa Mei mohlo znamenať čokoľvek. V tejto koláži čiernohorských zastavení bude mať správa dostatok priestoru na malú odbočku.
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Miesta pochádzajú zo samostatných ciest, nejde o jednodňový itinerár. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
Mea sa naklonila ku Colombine a pošepkala jej: Počkajme si na svetlo. Veta bola krátka, mäkká a podľa jej názoru úplne bezpečná. Zelená hladina pod konármi zatiaľ žiadnu kontrolu nevyžadovala. Colombine prikývla s dôležitým výrazom. Lu Cia stála bokom a predstierala, že ju zaujíma iba jazero. Mea jej neverila ani trochu, no pravidlá hry zatiaľ nikto viditeľne neporušil. Odoslanie správy teda považovala za úspešné.
Pri lesnom potoku prevzala doručovanie Colombine. Sklonila sa k Lu Cia a vetu zopakovala tak potichu, že Mea začula iba vodu a listy. Lu Cia najprv prikývla, potom na okamih zdvihla obočie. To nebolo veľmi upokojujúce znamenie. Colombine však vyzerala spokojne, akoby práve odovzdala mimoriadne presný návod. Mea si založila ruky na remienku tašky a rozhodla sa počkať. Správa už bola na ceste a záchranné otázky by pokazili celú zábavu.
Pred veľkým oblúkom rieky Lu Cia slávnostne oznámila: Poďme si po maslo. Mea sa najprv nadýchla, akoby chcela vysvetliť celý problém. Potom sa rozosmiala. Colombine sa bránila, že svetlo predsa vyslovila celkom zreteľne. Lu Cia pokrčila plecami a povedala, že jej verzia má tiež svoje výhody. Za nimi sa rieka stáčala medzi zelenými kopcami. Správa si práve urobila podobný oblúk, iba skončila v celkom inej krajine.
Pod vŕbou si napokon sadli bez ďalších pravidiel. Loďky pri brehu odpočívali a voda mala dosť vlastných drobných zvukov. Mea už nič nešepkala. Colombine sa usmievala do priestoru a Lu Cia pozerala cez hladinu, spokojná s úspechom svojej nepresnosti. Nikto nemusel vysloviť, že je im spolu dobre. Táto správa prešla medzi nimi úplne presne aj bez jedinej hlásky. A tentoraz ju nebolo potrebné kontrolovať.
„Toto sme pochopili všetky rovnako.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
Cestou späť sa už nikto nepýtal, kde sa stratilo svetlo a objavilo maslo. Mea si iba pomyslela, že niektoré nedorozumenia stoja za to uchovať presne tak, ako vznikli.
