Topánky s ňou prešli dosť ulíc na to, aby mali nárok na vlastnú dovolenku. Mea na ne pri mori pozrela a rozhodla sa, že dnes nebudú musieť dokazovať nič ďalšie. Táto pobrežná koláž sa preto začne obyčajnou prechádzkou a pokračovať bude udalosťou, ktorú cestovné plány zvyknú podceňovať: príjemným sedením.
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Miesta pochádzajú zo samostatných ciest, nejde o jednodňový itinerár. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
Nad Makarskou stáli svetlé hory a pri vode bolo dosť priestoru na pomalý krok. Mea sa pristihla, že stále kráča, akoby niečo mala stihnúť. Pozrela na topánky. Tie poslúchali bez pripomienok, čo jej odrazu pripadalo veľmi nespravodlivé. Spomalila a dovolila si dlhší pohľad cez prístav. Nikto jej neodpočítaval minúty. Na tomto mieste sa dalo jednoducho byť a nechať výhľad, nech chvíľu pracuje namiesto nej.
Zelená lavička v Brele nevyžadovala vysvetlenie. Mea si sadla, vyzula topánky a položila ich úhľadne vedľa seba. Bosé chodidlá nechala na hladkom povrchu, šatku si upravila cez plece a vydýchla. Dvojica hnedých spoločníčok vyzerala vedľa lavičky odrazu veľmi spokojne. Mea sa rozhodla nič im neprikazovať. Keby vedeli hovoriť, možno by jej pripomenuli, koľkokrát veta ešte kúsok v skutočnosti znamenala ďalšiu celú prechádzku.
Pri Baške Vode kreslili borovice tmavé tvary na svetlý breh. Mea si našla pohodlné miesto, rozložila malý uterák a počúvala vodu. Topánky zostali pri taške a celý svet sa na chvíľu zmenšil na tieň, hladinu a jemné pohyby vzduchu. Nemusela zbierať kamienky ani písať poznámky. Stačilo sa pozerať. Ten jednoduchý program sa jej páčil natoľko, že ho bez výčitiek predĺžila o ďalších pár veľmi nenápadných minút.
V Orebići si topánky opäť obula. Obloha medzitým skúšala ružové a zlaté odtiene a voda ich prijímala bez jedinej pripomienky. Mea vykročila po brehu, no tentoraz nepredbiehala vlastný deň. Oddych si odniesla so sebou, akoby sa jej zmestil pod šatku. Topánky pokračovali ticho. Bola rada, že sa na tom zhodli: aj po prestávke sa dá ísť ďalej tak, aby sa človek nemusel hneď tešiť na ďalšie zastavenie.
„Ideme. Ale tak, ako sa páči aj moru.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
More sa nikam neponáhľalo. Ani ja som už nemusela.
Večer boli topánky opäť pripravené. Mea tiež, hoci už si nevymýšľala ďalšiu zastávku. Niekedy sa výlet podarí práve tým, že mu dovolíme na chvíľu prestať pokračovať.
