Mea pozdraví starú bránu v Bare. Odpoveď je krátka, trochu nezreteľná a presne taká, aby sa začala malá hra.
Stari Bar sa pred Meou otváral po kúskoch: oblúk, schody, svetlý kameň, za ním zeleň a hora. Nebolo treba stihnúť všetko. Pri bráne ju napadlo, že sa patrí pozdraviť. A tak sa v tomto vymyslenom popoludní začal rozhovor, v ktorom mala väčšinu slov na svedomí ona sama.
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Miesta pochádzajú zo samostatných ciest, nejde o jednodňový itinerár. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
Stari Bar
Mea sa zastavila pred oblúkom a povedala tiché ahoj. Kameň jej vrátil niečo, čo sa na ahoj trochu podobalo. Pozrela za seba, či ju niekto nepočuje, a práve tým sa začala smiať. Celé roky predsa odpovedala na oveľa čudnejšie pozdravy. Upravila si popruh kabelky a predstavila sa, akoby mala pred sebou mimoriadne zdržanlivú hostiteľku.
„Mea. A ty môžeš zostať bránou.“
Stari Bar
Vo dvore pri malej kamennej kaplnke už jej hlas znel inak. Mea počúvala, ako sa stráca medzi otvorenými múrmi. Skúsila ešte raz svoje meno, tentoraz celkom obyčajne. Páčilo sa jej, že ho nemusí vysvetľovať ani prikrášľovať. Vietor sa pohol v zeleni a niekde šuchli kroky. Publikum bolo nenáročné; program sa mohol pokojne skončiť jediným slovom.
„Áno. Presne tak sa volám.“
Stari Bar
Pri veži čakala na pokračovanie rozhovoru. Pre istotu si priložila ruku k uchu, čím celú situáciu urobila ešte smiešnejšou. Nič. Veža mala pred sebou hory a zrejme nepotrebovala drobné spoločenské rozhovory. Mea jej uznala právo mlčať. Vytiahla z tašky fľašu, napila sa a potom ostala počúvať už iba vzduch. Aj to bola celkom dobrá spoločnosť.
„Rozumiem. Dnes bez rozhovorov.“
Stari Bar
Na vyhliadke za kamenným múrikom si spomenula na vlastné slávnostné predstavovanie bráne. To stačilo. Rozosmiala sa tak prirodzene, až jej spadla šatka z jedného pleca. Tentoraz neskúmala, koľko zvuku sa vrátilo. Pred ňou ležali múry, stromy a kopce; všetko malo dosť priestoru. Mea si šatku napravila a zostala ešte chvíľu. Posledné slovo dnes nemuselo patriť nikomu.
„Tak zajtra. Ale nič nesľubujem.“
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
Objaviť knihu →Nie každá odpoveď musí byť celá veta. Niekedy stačí zvuk, ktorý sa vráti, a úsmev, ktorý príde po ňom. Mea odchádzala s ľahším krokom. Mesto si jej slová nepýtalo, ale ona bola rada, že mu ich povedala.
Mea Zen · Colombine MichelangeLove