Mea si na cestu zbalila pohodlné topánky, obľúbenú šatku a šaty, ktoré sa pri chôdzi trochu vlnili. Pred odchodom ešte skúšala, ako v nich stojí. V Taliansku na to postupne zabudla. Bolo tam priveľa vody, farieb, schodov a stropov, ktoré ju nútili pozerať sa inam než na seba. A práve vtedy jej bolo najlepšie.
Vymyslený príbeh Mea Zen podľa pôvodných fotografií Travel2City. Benátky, Florencia, Rím a Vatikán tvoria koláž samostatných zastavení. Dej, postava a svetelná atmosféra sú umeleckou interpretáciou predlôh.
Na mostíku v Benátkach sa Mea naklonila nad zábradlie. Na vode sa jej šatka rozpadla na zlaté škvrny a vlasy vyzerali ešte neposlušnejšie než ráno. Zastrčila si jeden prameň za ucho. Odraz ho okamžite premiestnil niekam inam. „Tak dobre, po tvojom,“ povedala kanálu. Pri brehu sa pohla loďka a celé malé zrkadlo sa rozvlnilo. Mea sa rozosmiala. Konečne mala kaderníka, ktorý sa netváril, že vie, ako to má byť.
Pred florentskou katedrálou zdvihla Mea koniec šatky a chvíľu ho porovnávala s farbami pred sebou. Svetlý kameň, zelené pásy, teplá kupola. Pozrela na svoje šaty a potom zase hore. „Dnes sme sa celkom zladili.“ Povedala to potichu, aby sa mesto nemuselo červenať. Vietor jej šatku vytiahol z ruky a vrátil ju do celkom obyčajného uzla. Aj tak sa jej páčil. O niekoľko krokov ďalej si všimla, že sa už neobzerá po výkladoch, aby skontrolovala svoj odraz.
Pod Španielskymi schodmi bolo toľko pohybu, že sa nedalo dlho zostať v jednej póze. Mea ustúpila kočíku, obišla hlúčik ľudí a vykročila naprieč námestím. Sukňa sa pohla za ňou, taška jemne ťukla o bok. Vtom si uvedomila, že presne takto sa chcela cítiť, keď sa pred cestou skúšala postaviť pred zrkadlom. Lenže teraz sa vôbec nesnažila. Zdvihla bradu, zachytila vôňu kávy a pokračovala. Fotograf nikde. Úplne to stačilo.
V dlhej vatikánskej galérii Mea spomalila. Maľby pokračovali nad hlavou, za stĺpmi aj v diaľke, kam už nedovidela na drobnosti. Automaticky si siahla na šatku, potom ruku nechala voľne klesnúť. Tu nebolo treba nič upravovať. Chvíľu stála so zaklonenou hlavou a malým úsmevom, ktorý by pred zrkadlom asi nezopakovala. Do zápisníka neskôr napísala iba: „Mesto mi pristane.“ A pod to menším písmom: „Keď sa nemusím tváriť.“
„Keď sa nemusím tváriť.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
