„Tentoraz si prinesiem niečo malé,“ vyhlásila som a ukázala prázdnu peňaženku. Colombine si ju prezrela s predstieraným rešpektom. Lu Cia pozrela na kanál a potom na oblohu. Mala som tušiť, že sa môj rozumný plán práve stal spoločenskou hrou.
Umelecký príbeh podľa pôvodných fotografií Travel2City. Štyri scény spájajú samostatné zastavenia; nejde o itinerár na jeden deň. Postavy, rozhovory a svetelná atmosféra sú tvorivou interpretáciou.
Pod mostom plávala obloha. Aspoň dovtedy, kým ju malá loď nerozdelila na strieborné kúsky. „Túto,“ povedala som. „Tú by som chcela domov.“ Lu Cia sa pozrela na moju otvorenú peňaženku. „Budeš ju musieť poskladať.“ Colombine navrhla, že vezmeme iba jeden oblak. Vyberali sme tak dlho, až sa všetky pohli a žiadny už nebol tým pôvodným. Peňaženku som zaklapla. Prvý suvenír nám ušiel, ale opierali sme sa o zábradlie ešte dobrých pár minút. Nikomu to neprekážalo.
Dom na vode mal okná, v ktorých sa už kúsok oblohy zmestil. Lu Cia si to všimla okamžite. „Hotovo. Vezmeme tento.“ „S celou kuchyňou?“ spýtala sa Colombine. Predstavila som si, ako doma vysvetľujem, že som si z výletu priniesla iba maličkosť, len ju treba priviazať pri brehu. Rozosmiala som sa tak, že sa otočil aj okoloidúci. Žlté drevo domu sa odrážalo vo vode a pri ňom sa pohojdávala malá loďka. Sľúbila som, že zostanem pri niečom, čo unesiem sama. Lu Cia túto novú podmienku prijala veľmi nerada.
V Middelburgu sa obloha rozhodla, že nám výber uľahčí, a začala padať. Otvorila som veľký kockovaný dáždnik. Colombine si schovala skicár a Lu Cia vkĺzla pod druhý okraj. Pred zelenými okenicami sme zrazu stáli pod vlastnou malou strechou. „Tak predsa,“ povedala Colombine. „Už ju nesieš.“ Otočila som hlavu a stretla jej pobavený pohľad. Lu Cia so závideniahodným pokojom dodala, že skladacia verzia je na cestovanie praktickejšia. Dážď bubnoval do látky. Na chvíľu sme nepotrebovali ísť nikam; stačilo, že sme sa zmestili všetky tri.
Pri mori som zdvihla z piesku malú prázdnu mušľu. Bola presne takej veľkosti, akú môj plán povoľoval. Položila som si ju na dlaň. „Táto prejde,“ schválila Lu Cia. Vtom mi vietor odfúkol koniec šatky rovno pred tvár. Colombine sa rozosmiala a ja s ňou, ešte skôr, než som znova videla more. Mušľu som vrátila do piesku. Keď sme odchádzali, vo vrecku som našla niekoľko zrniek a v hlave ten smiech. Vyšlo to. Mala som niečo malé — a zmestili sme sa do toho všetky.
„Najlepší suvenír sa nám stal.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
