Travel2CityCestovateľský zápisník
Domov / Čierna Hora / Mea Zen
Čierna Hora · Mea Zen · II

Melódia do dlane

V dlani malá skrinka, v Budve celé popoludnie. Mea zisťuje, že aj jednoduchá melódia potrebuje správne tempo a občas prestávku.

Mea skúša malú drevenú hraciu skrinku s bočnou kľučkou v kamennej uličke Budvy.
Mea Zen

Zo suvenírového stolíka sa ozvalo pár tenkých tónov. Mea sa už takmer otočila za roh, no vrátila sa. Predavač položil drevenú skrinku na dlaň a ukázal na kľučku. Nijaké tlačidlo, nijaká obrazovka. Aby hrala, musel sa jej niekto chvíľu venovať.

Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Nie je to cestovný itinerár ani dokumentárny záznam. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.

Mea skúša malú drevenú hraciu skrinku s bočnou kľučkou v kamennej uličke Budvy.
Ilustrovaná cesta · Mea Zen
Otvoriť fotografiu v archíve →
01 / 04

Kľučka namiesto tlačidla

Budva

Skrinka bola ľahšia, než čakala. Mea chytila drobnú kľučku dvoma prstami a zatočila. Melódia vybehla tak rýchlo, že ju takmer nestihla počuť. Predavač sa usmial a spomalil jej pohyb vo vzduchu vlastnou rukou. Skúsila to znovu. Tentoraz sa medzi tónmi objavilo miesto aj pre úsmev, ktorý pri prvom pokuse nestihla.

„Aha. Aj moja ruka má svoje popoludňajšie tempo.“
Mea na lavičke pod stromami pomaly otáča kľučkou hracej skrinky a počúva.
Ilustrovaná cesta · Mea Zen
Otvoriť fotografiu v archíve →
02 / 04

Súkromná skúška

Budva

Na lavičke si dopriala druhý pokus bez publika. Najprv hrala pomaly, potom schválne rýchlejšie a napokon tak váhavo, že sa melódia začala podobať na človeka hľadajúceho kľúče. Mea sa zasmiala. Ani drobný strojček sa nevedel rozhodnúť za ňu. Položila si lakte pohodlnejšie a našla tempo, pri ktorom nemala chuť nič opravovať.

„Takto. Teraz sa nikam neponáhľame.“
Mea drží hraciu skrinku pri kamennom zábradlí a pokojne počúva záliv.
Ilustrovaná cesta · Mea Zen
Otvoriť fotografiu v archíve →
03 / 04

More si nevypýta kľučku

Budva

Pri zálive prestala točiť. Posledný tón doznel a do miesta po ňom vošla voda, vietor a vzdialený hlas. Mea zostala opretá o múrik so skrinkou v rukách. Tentoraz nič neskúšala. Len porovnávala, ako sa ten istý pokoj zmestí do dreva a ako sa potom bez problémov rozprestrie až k horám na druhom brehu.

„Dobre. Teraz chvíľu hráš ty.“
Mea kráča popri budvanských hradbách a ukladá malú hraciu skrinku do kabelky.
Ilustrovaná cesta · Mea Zen
Otvoriť fotografiu v archíve →
04 / 04

Prídavok na neskôr

Budva

Cestou popri vode mala chuť zatočiť kľučkou ešte raz. Namiesto toho skrinku zasunula do kabelky a nechala si melódiu v hlave. Bola trochu nepresná; jeden tón sa jej stále strácal. Páčilo sa jej, že si ho večer môže znova vypýtať. Dovtedy jej pri chôdzi celkom stačil rytmus vlastných krokov.

„Ešte sa budeme počuť.“
Z cesty do knihy

The Map with No Last Page

Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.

Objaviť knihu →

Doma bude znieť inak

Mea skrinku odložila až po poslednom tóne. Už vedela, kde ju doma prvýkrát položí. Na kuchynskom stole nebude počuť more, zato sa pri nej možno raz znovu zasmeje nad tým, ako rýchlo vedela v Budve zahrať vlastnú netrpezlivosť.

Mea Zen · Colombine MichelangeLove