Po všetkých tých cestách by sa patrilo prísť domov, vybaliť tašku a byť rozumná. Namiesto toho sme sa stretli na Devíne. Colombine mala plán, Lu Cia mala chuť niekam ísť a ja som mala kľúče od bytu na samom dne tašky. Nikto nenavrhol, aby som ich začala hľadať.
Umelecký príbeh podľa archívnych fotografií Travel2City. Známe bratislavské predlohy sa vracajú v nových ilustráciách s trojicou. Dialógy, príhody a prechod od popoludnia k večeru sú tvorivou interpretáciou; nejde o aktuálneho sprievodcu podnikmi ani o presný itinerár.
Colombine roztvorila mapu s výrazom ženy, ktorá dnes všetko zariadi. Vietor jej ju okamžite preložil na polovicu. Lu Cia pridržala roh a ja som prstom sledovala rieku pod hradom. „Tadiaľto by sa dalo ísť ďaleko,“ povedala som. „A tadiaľto na večeru,“ ukázala Colombine celkom iným smerom. Zasmiali sme sa, hoci ešte nebolo isté, ktorá možnosť zvíťazí. Na chodníku medzi starými múrmi sme si napokon zvolili jednoduchý plán: ešte chvíľu zostať spolu a až potom rozhodovať o zvyšku sveta.
Pod Michalskou bránou som sa pozrela na hodiny a poznamenala, že by som už asi mohla ísť domov. Obe na mňa pozreli tak, akoby som navrhla zavrieť mesto. „Mohla,“ pripustila Lu Cia. „Ale nemusíš.“ Colombine ma chytila za ruku a potiahla o krok ďalej. Poznala som tú dlažbu, tú vežu aj ten zvláštny pocit, že v známom meste netreba nič hľadať. Lenže s nimi sa tu zrazu hľadalo výborne. Nejaká ulička. Niečo dobré. Dôvod, prečo ešte neodbočiť k zastávke.
Pred divadlom sa Colombine uklonila tak slávnostne, až sa jej taška zošmykla z pleca. Lu Cia okamžite zatlieskala. „Hlavná rola: žena, ktorá nás stále niekam vedie,“ vyhlásila som. „Vedľajšia rola: žena, ktorá sa stále chce vracať domov,“ odvetila Colombine a narovnala sa. Lu Cia si položila dlaň na srdce. „A ja hrám hladnú.“ Na to sa už nedalo nič povedať. Podvečerné svetlo zmäkčilo priečelie, fontána stála pred ním ako súčasť kulís a naše malé predstavenie sa skončilo jednomyseľným rozhodnutím nájsť stôl.
V úzkej uličke svietili okná do zlatista a na dlažbe sa miešali tiene kvetináčov s našimi. Našli sme malý stôl pri stene. Colombine posunula stoličku, Lu Cia si odložila zápisník a ja som konečne otvorila tašku. Nie kvôli kľúčom. Hľadala som pero, pretože na papierovom obrúsku vznikal nový zoznam: kam pôjdeme nabudúce. „Najprv objednaj,“ povedala Colombine. „Súhlasím s vedením,“ pridala sa Lu Cia. Pero som položila. Večer už nepotreboval ďalší plán. Prišli tri teplé šálky, niečo malé pod zub a rozhovor, ktorému sa vôbec nechcelo končiť.
„Ešte nejdeme domov. Ešte sme tu.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
