Lu Cia našla pekné svetlo pri trnavských stromoch a poslala Meu s Colombine o pár krokov ďalej. Urobila fotografiu, pozrela na displej a spokojne prikývla. Mea si výsledok prezrela dlhšie. „Je to pekné. Ale prišli sme sem tri.“
Ilustrovaná fikcia inšpirovaná pôvodnými fotografiami Travel2City. Nie je to cestovný itinerár ani dokumentárny záznam. Postavy, dialógy, rekvizity a časť kompozície či osvetlenia sú umeleckou interpretáciou.
Mea a Colombine stáli pri sebe celkom prirodzene, až kým Lu Cia nepovedala, že fotí. Vtedy obe zmenili výraz na zvláštnu slávnostnú verziu samých seba. Lu Cia stlačila spúšť práve vo chvíli, keď sa nad tým rozosmiali. Záber vyšiel. Len fotografku v ňom zastupoval jediný viditeľný dôkaz: ich pohľad smerom k nej.
Pri soche prevzala fotoaparát Colombine. Teraz sa do obrázka zmestila Lu Cia, zato Colombine z neho zmizla s rovnakou dôslednosťou. Skontrolovali displej. „Takto môžeme pokračovať až do večera,“ zhodnotila Mea. Lu Cia navrhla veľký album všetkých možných dvojíc. Bol by spravodlivý, ale stále by v ňom chýbal ich spoločný výlet.
Mea skúsila držať fotoaparát pred sebou. Lu Cia sa naklonila z jednej strany, Colombine z druhej. Veže za nimi mali viac miesta než ich tváre. Na prvom pokuse zostalo kúsok Meinho čela, na druhom výborne zaostrený rukáv. Tretí už neudržala rovno, lebo sa všetky smiali. Ruka mala svoje technické obmedzenia.
„Potrebujeme dlhšiu ruku alebo láskavého človeka.“
Okoloidúci pán sa ponúkol, že ich odfotí. Zrazu nebolo treba vymýšľať žiadny trik. Postavili sa vedľa seba a ešte sa dohadovali, kto bude uprostred, keď zaznelo jemné cvaknutie. „Ešte jednu?“ opýtal sa. Poďakovali a prikývli. Prvá však zostala najlepšia: boli na nej všetky tri a ani jedna ešte nestihla nasadiť fotografický úsmev.
„Teraz sme prišli všetky.“
Z cesty do knihy
The Map with No Last Page
Príbehy Travel2City pokračujú aj medzi knižnými stranami. Objav náš ilustrovaný cestovateľský svet.
Mea si večer nechala všetky zábery, aj tie neúplné. Na každom už vedela pomenovať človeka, ktorého nebolo vidieť. A pri poslednom si pripomenula aj neznámeho pána, ktorý na pár sekúnd zastavil vlastnú prechádzku, aby sa do ich spomienky zmestili všetky tri.