Colombine chcela z Riviéry priniesť jeden nenútený portrét. „Nič veľké. Len nás, také, aké sme.“ Mea si okamžite upravila šatku. Lu Cia sa na ňu pozrela a potom na Colombine. „Tak toto bude na dlhšie.“
Vymyslené putovanie Mea Zen, Colombine MichelangeLove a Lu Cia podľa pôvodných fotografií Travel2City. Saint-Paul-de-Vence, Cap Ferrat, Monako a Nice tvoria voľnú koláž samostatných zastavení, nie jednodňový itinerár.
Pri fontáne si Mea našla miesto, narovnala chrbát a zložila ruky pred sebou. Potom ich rozložila. Jednu položila na tašku, druhú nechala bez jasného zadania. Colombine zdvihla ceruzku. „Len sa tvár prirodzene.“ Mea sa narovnala ešte viac. Lu Cia chvíľu sledovala tú premenu a nenápadne naklonila hlavu. „Takto stojíš aj pri čakaní na kávu?“ Voda ďalej kvapkala do kamennej misy. Mea vydržala vážna ešte sekundu. Potom jej plecia klesli a úsmev už nebolo treba nastavovať.
Pred ružovou vilou mala Mea novú teóriu: prirodzenosť potrebuje vhodné pozadie. Otočila sa bokom a dlaňou naznačila veľkorysé pozvanie. „Prosím, cíťte sa ako doma.“ Colombine spustila skicár a rovnakým gestom jej ponúkla celý balkón. Lu Cia si zakryla úsmev rukou. „Výborne. Ktorá z vás umýva tie okná?“ Mea pozrela na horné poschodie. Potom na spodné. Hostiteľská úloha ju odrazu prestala lákať. „Dnes sme radšej návšteva.“ Zostali na chodníku a chvíľu sa smiali vlastnej krátkej kariére.
V Monaku navrhla Lu Cia vážnejší pokus. Postavila sa vedľa vystavených diel, ruky spojila za chrbtom a nasadila výraz na prijímanie dôležitých správ. Mea sa pridala. Obe chvíľu mlčky hľadeli pred seba, kým Colombine držala zatvorený skicár pri hrudi. „Čo vlastne predstavujeme?“ spýtala sa Mea bez pohnutia pier. „Komisiu pre nenútené správanie.“ Colombine sa rozosmiala prvá. Lu Cia vzápätí sklonila hlavu a Mea celkom stratila výraz. Historické delá zostali jedinými objektmi, ktoré dokázali stáť vážne.
V Nice už Colombine nikoho neusmerňovala. Otvorila skicár na múriku, načrtla oblúk pobrežia a vedľa neho tri drobné postavy. Mea sa naklonila bližšie; vietor jej hodil vlasy cez líce. Lu Cia sa oprela vedľa nej a ukázala na jednu čiaru. „To som ja?“ „Zatiaľ je to tvoja ruka.“ Mea sa zasmiala, Colombine pridala ďalší ťah a na chvíľu všetky zabudli, ako vyzerajú. Na papieri nebolo veľa. Pobrežie, tri ženy a ruky, ktoré konečne vedeli, kam patria.
„Zatiaľ je to tvoja ruka.“
Zo zápisníka do knihy
The Map with No Last Page
Svet Travel2City pokračuje aj medzi knižnými stranami. Spoznaj The Map with No Last Page a ďalšie ilustrované cesty.
